VŠETKO DOBRÉ DO NOVÉHO ROKU

Priatelia, kamaráti.
Všetkým nám a hlavne naším deťom, každý nový rok šťastný, bez samopalov a ostnatých drátov.
Príjemné sviatky a šťastie prajem. 
Nič na svete nieje dôležitejšie, ako byť šťastný. Ak raz budú všetci šťastní, nebude zloby nikde na svete.

CODA

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

„Stalo sa to v minulom storočí a dokonca až v minulom tisícročí, ale bolo to skutočne takto“ -povedal čarovný deduško na konci rozprávania a ako v závere rozprávky „Mrazík“ zavrel okenice čarovného okna. Do čiernej malej bodky miznúceho obrazu zazneli už len jeho posledné slová.

„Na konci bol zvonec a odzvonil konec tejto krásnej rozprávky. Dobrú noc deti a sladké sny, bez samopalov a ostnatých drátov“!

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com                 

K O N E C

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Posledné dejstvo tohto príbehu sa udialo v roku dvetisícjedenástom. Cestou na jazde po západných a južných Čechách, tešiac sa na krásy juhu Čiech, plných rybníčků a vesniček, ako malovaných Jozefom Ladom, som sa zastavil aj na Šumave.

Jazdil som kade-tade a zo všetkých síl som sa snažil spomenúť si na cesty a cestičky, kadial som kedysi jazdil. No márne. Tridsať rokov zmien a zabúdania sa podpísali na obrazy v mojej pamäti vryté a tak som sa musel spýtať na cestu nielen do Volar, ale v samotných Volaroch som sa musel spýtať, kde sú kasárne.

Už neboli. Teda boli, ale nefunkčné a rozpadnuté. Zanedbaná zrúcanina bez vstupnej brány, volne prístupný, kedysi tak prísne strážený a utajovaný priestor. Ani socha v životnej velkosti vojaka „Slintoša“ tu nestála.

Tá by tu ale určite jedného dňa stáť mala!

Vošiel som dnu a prejazdil po všetkých zákutiach kasární. Aj do autoparku som si šiel dať jedno Žhavé kolečko. Odfotil som si svoju mašinu pod oknami zdevastovanej Kádrovky a na znak úcty k svojim kamarátom, som si zapálil cigaretku. Ale už nie takú, ako sme fajčili vtedy, ale imperialistickú. V duchu som ju podával rad radom každému jednému do ruky, ktorú som si s nimi aj potriasol a každého jedného som objal a ako Brežnev Husáka pobúchal po chrbáte.

Zatočil som sa dva – trikrát na strede buzeráku a bolo. Hotovo! Dovidenia, dopočutia, KOZYčókolom. Pridal som riadne plyn, aby Screamin Eagle výfuky môjho Harley-Davidson riadne zaburácali na pozdrav všetkým kamarátom Kádrovákom a zmizol som ako gáfor, ako Mike Rourke v záverečnej scéne filmu Harley Davidson a Marlboro Man, ibaže za sebou som nemal dlhonohú krásku, ale nepremokavý bágel, lebo už začalo jemne poprchať, aby mi začalo neskôr pre šťastie pršať na mojej ceste domov - do Bratislavy, kde to všetko pôvodne začalo.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Ženisti

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Potom som niekde kdesi kútikom oka zahliadol známu tvár. Z pohraničnej roty prišiel jeden vodič, ktorého som spoznal, keď sme vo výcviku vodičov robili inštruktorov. Na rotu ženistov priviezol svojho velitela a tak som mal aspoň na chvílu spoločnosť. Zakecali sme sa a tak lietali srandičky za srandičkami a už sme sa aj so ženistami zabávali spolu. Konečne sa lady prelomili a už aj v Sušiciach som si našiel ostrovček bezpečia, skupinku vojakov, malý mikrosvet, v ktorom som mohol preplávať, ako so záchranným kolesom v tom mori dôstojníkov.

Ženistom velil starý vyslúžilec, ktorý ešte s generálom Svobodom u Dukly spolu fajčili ruské dutinky. Starý brach mal svojský tik, ktorý ho premohol zakaždým, keď ho zachvátil emočný výbuch. Vtedy bleskurýchlo vytiahol služobný kvér a začal bez varovania strielať smerom, odkial prichádzal podnet k jeho záchvatu.

Ženisti u Pohraničnej stráže stavali tie ploty, ktoré našich občanov chránili pred nimi samými. Boli to tie ploty z ostnatého drátu, podobné tým z koncentrákov a gulagov, ktoré sme my bdelo strážili, zrejme aby ich západní imperialisti neukradli. Ani sa nedivím, veď tolko ocele, čo sa na to minulo, muselo stáť skutočný mailand.

Že prečo potom Škodovky mali také tenké plechy. Ale nech, veď náš národ si zaslúžil poriadnu ochranu, aj keby nemal čo do huby, akože aj nemal. Signálky, tak sa volali tie ostnaté ploty, tak sa slangovo hovorilo sigálnym stenám. Aj názov stena namiesto plot bol psychologického charakteru, aby každému, kto bude pokúšať svoj osud s útekom, bolo ihneď jasné, že Neprojdou!

Pri ich stavbe sa najskôr musela vyrúbať v lese trasa kadial signálka povedie. Po vyrúbaných stromoch zostávajú v zemi pne s koreňmi, ktoré ženisti odstraňovali a odvážali preč. Odstraňovali ich výbušninou, ktorú uložili pod korene pňa a po jej odpálení sa korene aj s pahýlom porúčali. Ak sa použil správny počet výbušniny a uložil sa na správne miesto, zásielka sa vzdušnou čiarou premiestnila na vopred požadované miesto.

Ak sa ale mazáci chceli pobaviť a zároveň bažantov vytrestať, nedali mladým správne informácie a korene pňov lietali po širokom okolí. Toto vidiac, major „Ženista“, neváhal a okamžite vytiahol svoju zbraň z puzdra a v momente po každom, ktorého videl, strielal hlava-nehlava, aby tým vyjadril svoj nesúhlas s tým, čo sa deje. Každý, kto túto scénku videl prvýkrát musel zákonite pustiť do gatí a som len rád, že som to nezažil osobne. Asi by som sa posral a zavŕtal do zeme, blato-neblato, sneh-nesneh. Nikto z prvodivákov nemohol tušiť, že major „Ženista“, vediac o svojej úchylke, nabíjal už len slepými nábojmi. No! Podla mňa ani starodiváci si nikdy nemohli byť istí, či nezačnú lietať olovené včeličky.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Žaba

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

„Farkáaš ... telefóon!“

„Telefon? Ja?“ -pomyslel som si, že to zase bude nejaký prúser. V hlave som si premietal všetky, na ktorých som sa za posledné obdobie podielal a odhadoval som, ktorý z nich môže byť tak velký, aby ma niekto volal priamo až k dozornému roty. Nikto, nikdy, nikoho nevolal k telefónu na stolíku dozorného roty a teraz, zrazu z ničoho nič, mňa a ešte menom.

„Ma poser, to zas bude kucapaca“ -hlavou sa mi preháňali všetky možné varianty trestov, ktorými sa ma snažili primäť k poslušnosti a zraziť hrebienok z hlavy a už som z nich vyberal tie najhoršie. Dobre vystrašený som pristúpil k dozornému roty a zobral som si sluchátko telefónu. Opatrne, ako keby to bola žeravá žehlička, som si ho priložil k uchu a s obavou som sa predstavil.

„Vojak Farkaš.“

„Ahoj Tibor.“

„Prepáčte, ale nerozumel som.“

„Ahoj Tibor, vieš kto volá?“

„Prepáčte, zle počujem a neviem, neviem kto volá.“

„To som ja, ty ma nespoznávaš.“

„Kto ja, zle je rozumieť.“

„Ja som, Sonia, už vieš?“

„Sonia?“

„Aká Sonia?“

„No Sonia, ty ich máš viac?“

-už som pochopil a stvrdol ako štolverka. V ten moment som si spomenul na všetky hodiny politického školenia, na všetkých agentov, špiónov a nepriatelov vlasti a už som sa videl vo väznici na Borech v Plzni, kde komunisti zatvárali všetkých neúspešných zdrhačov za hranice a všetkých ich neúspešných lapačov z hranice a k tomu aj ich dobre zle nevydarených  kolegov. Ten vláčne medový hlas, ktorý mi po dlhom čase opäť hladil ucho, bola moja frajerka.

„Nabúra sa tu do supertajného telefónneho vedenia ministerstva vnútra a pokojne si zavolá na rotu pohraničnej stráže v poddôstojníckej škole“ -premýšlal som nad tým, čo sa to tu vlastne deje.

„Som úplne v prdeli,“ -pomyslel som si.

„Čo blbneš?

Ako si sa sem dovolala?

Vieš, čo všetko si tým spôsobila?“

-zajakával som sa do telefónu a snažil som sa hovoriť tak potichu, že ani ja som sám seba nepočul čo to vlastne hovorím.

„Ja blbnem?

To ty si nejaký divný.

Volám z posádkového velitelstva v Bratislave.“

„Čo? Jak si sa tam dostala?“

„No vieš, ako si minule spomínal, že ťa tam mučia a máš toho všetkého už plné zuby.

 Bála som sa, že si niečo urobíš, ako kamoškin frajer, čo sa u výsadkárov obesil.

Tak som donútila tatka, aby sa pohol a vybavil ti prevelenie sem, do Bratislavy.“

Sonia - Žabou volaná, bola dievčina z jednej z partií, s ktorými som pred vojnou trávil volný čas a už dlhšiu dobu sme spolu chodili. Žabou ju volali preto, lebo nosila na krku zlatú retiazku a zlatý prívesok žaby. Lenže žaba na tom prívesku bola vysoká tak zo pätnásť centimetrov a tomu zodpovedala aj hrúbka reťaze.

            Blondýnečka s velkými, modrými očami, modrej krvi, vybraného správania, spisovnej reči, no prosto exkluzívny predstavitel, mne neznámeho, šlachtického rodu, z ktorého pochádzala celá família. Jej otec vlastnil na socialistickú dobu neskutočné fáro, novučičký americký Ford Taurus, a bol papalášom, mne bližšie nešpecifikovaného druhu.

Bývali síce v obyčajnom byte, ale hneď po vstupe do jeho útrob bolo jasné, že sa človek nachádza v inom svete. Ťažký vyrezávaný nábytok v neobarokovom štýle, krištál, porcelán, strieborný servis a všade na zemi perzské koberce. Aj lacné víno z litrových fliaš prelievali do špeciálnych, umelecky okovaných karáf a pili ho z ručne brúsených pohárov.

Prosto svet, do ktorého som ja rocker nepatril, ani nezapadol a ani som sa v ňom necítil vo svojej koži. Jej rodina velmi ťažko niesla výber nového miláčika ich jedinej dcéry. Nikdy ma neprijali za svojho, trpko znášali vzťah svojej milovanej dcéry, ale nikdy mi to nedali otvorene najavo. Iba raz. Prvýkrát, keď ma zbadali. Rodičia, aj stará mama sedeli na protest v kuchyni, zatial, čo ma Sonia v izbe obsluhovala. Zmyslela si, že ich prekvapí a predstaví ma celej svojej famílii, len tak, bez varovania.

Vyumýval som sa, aj som si nechty vyčistil, vlásky umyl i učesal a obliekol som sa najslušnejšie ako som mohol. Ešte aj topánky som si naboxoval. Zazvonil som pri dverách a Žaba, ktorá ma už čakala ma navigovala k vešiaku. Začal som si dávať dolu plášť, keď tu odzadu pristúpil ku mne jej otec a začal mi s plášťom pomáhať.

„Ahoj Simonka.

Vitaj u nás.

Dlho sme ťa nevideli.

Akože sa mávaš?“

Jej otca silno zmiatli moje na chrbát splývajúce tmavé vlasy a pomýlil si ma so Simonou, ktorá sa so Soniou kamarátila už od škôlky. Prekvapene som sa otočil, lebo ja som bol v presvedčení, že táto návšteva je vopred dohodnutá, všetko je prediskutované a žiadne prekvapenia nehrozia.

V tom jej otec celý scepenel a zmeravené stáli pri kuchynských dverách aj jej babka s mamou. Moja zarastená tvár im jasne dala najavo, že nie som žiadna Simonka, ale akýsi vlasatý chlpáč. Soniu si zavolali na šuškaný rozhovor do kuchyne a ja som zostal stáť ako tvrdé „Y“ na chodbe sám.

Keby tí vedeli, že raz, keď neboli doma sme si celý víkend užívali v ich ťažkej vyrezávanej posteli z orechového dreva v obrovských príjemne jemných perinách. Hrali sme hru, kto skôr bude mať toho dosť, alebo kto skôr nebude vládať a tak sme do toho bušili celý víkend. Prášili a spali a spali a prášili, až nás to na konci oboch riadne bolelo, ale nikto nechcel kapitulovať a tak sme trpeli ako vojnové kone - degeši.

„Tak to je šleha!“ -pomyslel som si s telefónom v ruke stojac u stolčeku dozorného roty. „Až nato, že to tu určite niekto odpočúva.“ -zvažoval som, čo všetko spôsobia informácie o mojom mučení. Žaba si mohla zvoliť diskrétnejší kanál na komunikáciu o takýchto záležitostiach. Netušil som, kto všetko nás počúva a už vôbec nie, kto všetko sa o tomto telefonáte dozvie, tak som začal zahmlievať.

„Neblázni, to som nemyslel vážne.

Tu je všetko v porádku.

Už som si tu zvykol a nemám potrebu to nijako meniť.“

„Kúrvanoha! Nemohla to so mnou prebrať iným spôsobom? Ako rád by som sa šupol do Bratislavy...“ -hlavou sa mi prebleskovali myšlienky ako šialené. Nevedel som, ako z toho von. Ako jej naznačiť, že všetko, čo som jej hovoril je skutočne tak, len sa nedá tu a teraz o tom hovoriť.

„To je škoda, lebo teraz je tu pri mne človek, čo to môže v okamihu vybaviť.

Zajtra odchádza na dlhý čas do zahraničia a tak, ak to nebude dnes, už to nepôjde.“

„No to je fasa!“ -hlava mi pracuje na všetky obrátky, ktoré mi po vojenskom gumovaní ešte zostali. Takáto šanca a ja teraz neviem, čo s tým. Poviem jej, že áno a náhodou to nevyjde, zažijem tu také peklo, že až! Alebo ma prevelia k armáde. K nejakým posraným delostrelcom, alebo ešte lepšie k tankistom.

Na druhej strane tu nebolo až tak zle. Na rozdiel od mojich spolužiakov zo strednej školy, od ktorých som dostával tak úžasné rady a ktorí u armaďákov zažívali skutočné peklo, tu u péesákov to bolo ako v pionierskom tábore. Dnes by človek povedal, ako v skaute. V celku dobrá strava, žiadne presuny v atombordeloch a maskách, žiadne stanovanie na snehu v mrazoch a žiadne polné kuchyne s jedlom, ktoré by dobrovolne nejedol ani pes.

My sme jedli ako ludia, z tanierov a nie z ešusov. Nás bolo v kasárňach zopár stoviek a nie niekolko tisícok. Keď to tak vojak – bývalý človek, zobral kolom dokola, tak porovnanie vojenskej služby u armády a u péesákov vychádzalo jednoznačne v prospech Pohraničnej stráže. Toto všetko mi prebleslo hlavou a tak prišlo velmi ťažké rozhodnutie.

Zostanem tu!

Vtedy som ani len netušil o nejakom VUSe - Vojenskom Umeleckom Súbore, v ktorom slúžili rôzni umelci, od hercov až po spevákov, s ktorými som po vojne tridsať rokov brázdil vody šoubiznisu. Netušil som, že v Bratislave má VUS svoje kasárne, kde som mohol svoju vojnu doklepať, v takmer civilnom režime.

„Fakt Sonia, ďakujem za ochotu,

 ale mne je tu dobre a rád zostanem tu.“

V telefóne to cvaklo a bolo. Spojenie prerušené, rozhodnutie nemenné. Hotovo, koniec, zostávam.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Zlomený volant

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

V autoparku bolo MMM - Mŕtve Mŕtvo Motorové, ale my sme kmitali ako namydlené fretky. Ani jedno auto nešlo naštartovať. Jediná mašina, ktorú sa podarilo naštartovať bol traktor, ktorý parkoval vo vykurovanej garáži a na jeho naštartovanie sa nemusel použiť ani štartovací vozík. To už ale do práce v kasárňach začali prichádzať prví dôstojníci a chýr o prúseri sa šíril rýchlosťou šumavskej víchrice.

S nakopnutým traktorom sa rozťahovali vozidlá v takom poradí, v akom boli potrebné pre život kasární a pre čo najlepšie ututlanie prúseru. Preto môj UAZ prišiel na rad hneď po kuchynskej vetrieske, lebo som jazdil s UAZom pre velitela práporu. 

Bol som vtedy ešte mlaďas, bez skúseností a schopností v hodnosti slobodníka. Po absolvovaní poddôstojníckej školy v letnom turnuse a celoživotným pobytom v relatívne teplej Bratislave, je nad mráz jasnejšie, že moje skúsenosti s tuhou šumavskou zimou boli na úrovni hodne pod bodom mrazu.

Sedel som už v aute a čakal, kým mi pripnú ťažné lano. Zapol som zapalovanie, zaradil rýchlosť a chytil volant a poriadne ho stisol, lebo UAZ sa už pohol dopredu a traktor ho nekompromisne ťahal do prvej zákruty oválu autoparku.  Chcel som si preložiť ruky na volante, aby sa mi lepšie točilo do zákruty, ale zrazu mi nešlo volant pustiť. Za ten krátky čas mi holé ruky na ňom primrzli a tak som ich musel od volantu s bolesťami odtrhnúť, pričom som si vytrhol velké kusy kože z dlaní. V tom strese som si dal dolu rukavice, lebo šoférovať v palčákoch sa mi zdalo nad moje umenie.

            Druhý údes nasledoval hneď vzápätí. Volantom by nepohlo ani tristo hrmených, ani sto volov a nieto ešte jeden za volantom. Zákruta sa nazadržatelne blíži, traktor ide v štýle nevidím, neslyším, ale jedu. Klaksón, na ktorý som v panike tlačil ako o život, nevydal do mrazivého rána ani ťuk a tak som sa vrútil do zákruty bez možnosti akokolvek zasahovať do riadenia auta. Strach v očiach, panika a hystéria a čo ja viem, čo ešte všetko mi dodalo zvieraciu silu a prásk. Bakelit v strede volantu povolil a rozlámal sa, no volant sa ani nepohol. To som už ale ťahaný traktorom prešiel prvú zákrutu a pokračoval v Jazde smrti tri. UAZ skákal a trhal sa, búril sa a spurnil. Všetky kolesá sa mu začali točiť,  až po neviem ktorom kolečku a nakopli sme ho až  za hodnú chvílu.

Niekedy v tom čase už do autoparku dorazil náš velitel, major „Koura“, poriadne rozzúrený vzniknutým stavom, ale zároveň značne vystrašený, nakolko to bol hlavne jeho prúser, ako velitela vodičov. Aby vzniknutý prúser čo najrýchlejšie zmizol z povrchu kasárenského, chytil sa major aktivity a poďme ho do práce.

Z autodielne nechal priniesť rozžeravenú letlampu - ohrievač na tekuté palivo, ktorou náš nadpráporčík so slovami:

„Když ten olej nahřejem,

není možný, abychom to nenastartovali“

-nahrieval namiesto olejovej vane motora vetriesky jej predný diferenciál. Nikto sa však nesmial, nikto na to nenašiel v tom obrovskom prúseri odvahu. Každý sa snažil prispieť radami a skúsenosťami, ako čo najrýchlejšie rozbehať všetky autá. Nepomáhali ani zakázané štartovacie éterové bombičky. Nepomáhalo ani „Čtení Rudého práva“, keď sa do sania vetriesiek vkladali zapálené noviny, aby motor nasával teplý vzduch a lahšie naštartoval. Na štartovacej kluke vetriesky viseli štyria bažanti a motorom ani nepohli, tak horkýže slíže dávať jej čítať noviny.

Nepomáhalo takmer nič, až do východu zubatého slniečka a poklesu mrazu na prevádzkovú teplotu zo Šumavského pekla na Šumavskú hačavicu, lebo aj keď sa auto podarilo naštartovať, boli oleje v diferenciáloch aj prevodovkách a všetky mazivá tak stuhnuté, že sa auto len s problémami rozhýbalo. Autá po naštartovaní a pokuse o jazdu vyzerali, ako keď je v nemocničnom parku vychádzka geriatrického oddelenia.

Celá  táto situácia mala však aj pozitíva, ktoré sme tú zimu počas  Polskej pohotovosti hodne používali. Niektorý zo suprákov vykoumal, že ak sa na Tatre naštartuje bufík, dajú sa tak prepojiť hadice vedúce teplý vzduch, že nebudú vykurovať kabínu, ale cez sacie potrubie budú zohrievať motor a tým umožnia jeho naštartovanie aj v krutej zime.

Druhá finta sa týkala čistenia bufíku. Čerpadlo prívodu paliva sa nechalo zapnuté a žhavenie bufíku sa zaplo o niečo neskôr. Nahromadené palivo chytilo naraz a okolie Tatry bolo zahalené do mračna sadzí nasiaknutých naftou, lebo mohutný výbuch vyčistil nielen spalovací priestor bufíku, ale aj výfuk.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Zlaté časy

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

NAŠE Zlaté časy na Kádrovke končili a už sme boli naozaj super staré kusy, ktorí to mali tak zamálo, že by sme to boli vydržali aj s bodákom v prdeli. Preto sme do diania života v kasárňach vôbec nezasahovali. Tejto aktivity sa už dávno vehementne a s chuťou ujali mazáci. My supráci sme sa zmenili na pozorovatelov a úplne strašne sme sa na všetkom zabávali. Dívali sme sa, ako sa veci vyvíjajú úplne iným smerom, ako za nás k obrazu  nových pánov kasární - mazákov, ktorí sa už čoskoro stanú suprákmi - najväčšími zamálistami v kasárňach a na rozdiel od ostatných zamilionáristov to nebudú mať ZAMILION.

Výborným zdrojom zábavy bol velký šmudla. Večne špinavo-ufúlaný, celý dogabano-umouněný mladý vodič jazdiaci na zásobovacej kuchynskej vetrieske. Do kabíny auta si pri nastupovaní za niekolko dní  nanosil tolko snehu, že mu zamŕzal plynový pedál. Namiesto toho, aby odpratal sneh z podlahy, problém vyriešil silno svojským spôsobom. Každé ráno zbehol do Káteesky a z kachlí na lopatke vybral žeravé uhlíky. Tie potom šupol pod plynový pedál, aby sa lad roztopil a pedál povolil. A jelo se dál! Kopu snehu vymenil za kopu popola v kabíne, ktorú celé týždne neupratoval.

„No a co? Močák na to!

Na to sere Bílý Tesák!“

-s radosťou hovorieval tieto naše oblúbené prúpovídky, ktoré sme velmi často používali, keď sme veci robili jenom jako a né doopravdy.

Keď sa tento šmudla, „Lopez“, sme ho tuším volali, s vetrieskou pohol, začal sa z podvozku ozývať zvonivo-rachotiaci zvuk. Čím rýchlejšie išiel - tým hlasitejšie sa zvuk ozýval. Či šiel dozadu alebo dopredu, všetko jedno. Keď zastal, na volnobeh motora bolo ticho, nič nerinčalo. Dlho mazáci s bažantami premýšlali, čímže to je.

Na vnútornom kolese dvojmontáže prvej zadnej nápravy mal defekt. Jazdil na ňom tak dlho, až montážna obruč držiaca pneumatiku na ráfiku vyskočila z drážky a začala vydávať ten neznámy zvuk. Nebolo jednoduché prísť na pôvod zvuku ani pre nás, staré kusy, lebo nikoho z nás nenapadlo, že mladý nebude kontrolovať tlak v pneumatikách a jeho mazák zase nebude kontrolovať jeho. Ale to už začínali časy iné a my odchádzame do zabudnutia - na smetisko Kádrováckych dejín.

Ale asi na nás tak rýchlo zase nezabudli. Keď som sa tu s cicou na ceste k Pepovi, do jeho romantickej kúrie, v ktorej chovali barany a býčkov, zastavil pozrieť ako sa tu mávajú, tak „Lopez“ po tom, čo som to len vyslovil, okamžite futášoval do kuchyne a doniesol nám omastené chleby s cibulou a čaj. Nebolo to však preto, že by sa ma akože supráka ešte bál, ale z vďačnosti a rešpektu.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Zámoček

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Automobilová poddôstojnícka škola bola umiestnená v starom zámočku s prilahlou záhradou. Zámoček bol nádherný. Grandiózna stavba. Na pohlad pôsobil velmi sympaticky a človeka hneď napadlo, že by bolo úchvatné prežiť v ňom kus života. V strede hranatá veža so štyrmi stranami, vysoká asi ako päťposchodový panelák. Z lavej aj z pravej strany veže vychádzali dve mohutné krídla, smerom dopredu mierne zovreté do „V“. Vo veži viedlo schodisko s atypicky vysokými schodmi, ktoré náš velitel používal ako mučiaci nástroj.

Vždy na záver rozcvičky vytvoril dve súťažné družstvá, z ktorých víťazi vysadli na plecia porazených a tí ich museli v behu vyniesť na tretie poschodie zámočku, čo bolo zhruba štvrté poschodie paneláku. Samozrejme, že sme si to začali ulahčovať a víťazi zoskočili z pliec a sami vybehli hore.

Po čase však na to velitel prišiel a tak rozmiestňoval na trase kontrolné hliadky z velitelov družstiev. Keď niekoho nachytali ako oklepáva – nerobí to čo má, čiže nenesie víťaza na pleciach, garde sa otočilo a na plecia vyskočil porazený. Každý si potom rozmyslel zoskočiť z pliec porazeného, aby mu ulahčil jeho osud, lebo mu hrozilo, že ten osud ponesie na svojich pleciach on sám.

Pred zámočkom stálo stromoradie z vysokých, listnatých stromov, ktoré určite ešte pamätalo Františka Jozefa a možno aj Jána Husa. Vysadené boli do velkého polkruhu ohraničeného kamennými obrubníkmi. V medzikruží obrubníkov sa pokúšala rásť tráva a vo vnútornom kruhu bol vysypaný kameň. Jemný bielo-šedý štrk. Tu sme sedávali v osobnom volne a pofajčievajúc nenávistne hladeli na krásny zámoček.

            Plochy stien mali kazetové obloženie z tmavého masívu a podlahy zámočku boli vystlané parketami z kvalitného dubového dreva. Voňalo to tam históriou a kvalitou starých čias, keď majstri  ešte svojím menom ručili za výsledky svojej práce.

Aj na podlahách učební sa podpísali majstri, ktorí tam na parkety nalepili linoleum, ale to už bolo v iných časoch, keď slovo majster bolo skôr nadávkou, ako uznanie kvality remeselníka.

Opojenie z úžasných parkiet ma prešlo hneď, akonáhle som ich mal prvýkrát leštiť. Na podlahu sa ručne kefami nanieslo leštidlo, podobné tomu, s ktorým sa leštili topánky a potom sa parkety vyleštili. Lahšie sa to povie ako urobí, lebo leštiacim nástrojom bolo zariadenie menom Kombajn.

Drevená bedňa, zhruba pol metra krát pol metra, vysoká tiež asi pol metra, z ktorej pod uhlom vytŕčala rúčka, ako na lopate. Na spodu tejto bedni boli kruhové kartáče, aké sa používali na velkých, ťažkých, priemyselných elektrických leštičkách. Vytŕčajúca rúčka však dávala tušiť, že pohonom tohto zariadenia nebude elektrina. Veď to ani kábel nemalo.

V jej útrobách boli nahádzané rôzne predmety, od kameňov, až po ocelové súčiastky banských rýpadiel. Jednoducho povedané, čím ťažšie - tým lepšie, lebo po napastovaní podlahy sa Kombajn uchopil do rúk a poďme ho heglovať s ním po podlahe, až pokial sa leštidlo, hrubo a dôkladne nanesené na podlahu, nevotrelo do parkiet a parkety nezažiarili leskom podláh parížskeho Louvre.

Prešibanosť dôstojníkov vyšperkovaná „dobromyselnosťou“ poddôstojníkov dala vzniknúť neprekonatelnému systému na dosiahnutie vysokého lesku parkiet a ich zakonzervovania. Parkety nikdy neleštili tí istí vojaci, ktorí nanášali leštidlo. Ak sa veleniu zdalo, že parkety sú nedokonalo vyleštené, garde sa otočilo a leštiči sa zmenili na nanášačov a nanášači na leštičov. Tí potom do odtrhnutia rúk mykslovali Kombajnom hore a dole, doprava a dolava, až kým nebola odpískaná večierka a všetci museli ísť spať, aby nabrali nových síl na cestu k stvoreniu vojaka socialistickej vlasti a strážcu republiky.

            Z dôvodu možnej rýchlej výmeny za leštičov, nanášači naniesli hodne nadštandardné množstvo leštidla, čo spôsobovalo mazákom nekonečný pocit blaženosti a vyčarovávalo im úsmevy na tvárach v očakávaní dobrej zábavy. Netreba sa im ani diviť, veď kvalitnej a dobrej zábavy na pozeranie bolo ako šafranu. V televízii bol film raz týždenne - iba v sobotu večer a počas týždňa to bola akosi bieda a tak zábavička s bažantami bola v celku na mieste.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Vychádzky

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Vychádzky kádrovákov, boli tiež nie nezanedbatelnou udalosťou v živote pokludnej lesáckej osady Volary. Väčšina vojakov navštevovala rôzne pamätné reštauračno-krčmové zariadenia, v ktorých sa za nevelký peniaz dostali dobezseba – stavu, keď ani netušili, že sú na vojne. Neraz sa vracali s rozdrapenými košelami, pod rozgajdanou uniformou, ťahajúc za sebou po zemi vychádzkové plášte. Čiapky nosili šiltom dozadu, na ktorých mali plápolajúce kravaty imitujúce stuhy, lebo chceli vyzerať ako fešáci z Dunajskej pohraničnej stráže.

Jedného zo svojich nevládnych súpitníkov raz dovliekli s rukami na pleciach, ako na súsoší ranených Bulharských partizánov, až po bránu kasární. Tu ho položili chrbátom na zem a ťahali za nohy popod okná strážnice dozorného dôstojníka útvaru, aby ho ten nenachytal v stave opitej bezvládnosti. Vliekli ho snehom tak, že mal nielen bielu dederónovú košelu, sako a plášť plné špinavého snehu, ale aj riadne doškriabaný chrbát. Ale to bolelo až zajtra. Dnes je vychádzka!

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com   

Glanc numero

Úryvky z knihy  

STRÁŽILI SME REPUBLIKU

Najvrcholnejším číslom, ktorého som bol kedy na  Kádrovke účastný, bolo, keď velitel práporu strhal, za nejaký hrdinský čin, frčky jednému frajtrovi a potom vzápätí, v záchvate hnevu, strhal majorské výložky aj sám sebe, podupal si čiapku a v tichosti odišiel preč.

Číslo s podupaním čiapky, bolo jeho prejavom nevôle a nesúhlasu k udalostiam, ktoré prežíval, no nie každému z práporu bolo dopriate vidieť to na vlastné oči.

Informácie na mail adrese:

strazilismerepubliku@gmail.com